ROKOKO

ARCHITEKTÚRA         MAĽBA          SOCHÁRSTVO 

Rokoko – je slohový stupeň v neskorom období baroka resp. pokračovanie baroka, v 18. storočí. Označuje sa ako sloh šľachty. V strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka. Datuje sa zhruba v čase 1700 – 1790 v čase vlády Ľudovíta XV. ( 1715 – 1774 ) a neskôr Ľudovíta XVI. ( 1754 – 1793 ). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko. Preniklo aj do Švédska, ale aj do absolutistických krajín ako Španielska, Portugalska, či Ruska.

Charakteristika Rokoka – predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl. Steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi (    zlate fresky, motívy popínavých rastlín, hravá ornamentalistika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť... ) Objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením.

Rokoko v architektúre – všeobecne : odkrytie denného svetla ( veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry ), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa týka predovšetkým motívov interiéru, alebo rovnako uzavretých záhrad ( napr. vo Versailles, Schönbrunne ). Arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja.

Rokoko v maliarstve – prevládajú galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.

Rokoko v sochárstve – sa realizuje v prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.